O mne

Tanečná škola pre každého od 4 do 100 rokov

Dátum: 2014 december

Zriedkakedy počuť niekoho o tanci rozprávať s takým oduševnením a s láskou. Život Nikolety Čenkyovej vypĺňa tanec a divadlo. Oba žánre ju priťahujú rovnakou intenzitou. Kmitá sem a tam. Tanečníčka – choreografka otvára onedlho v Komárne tanečnú školu. Aby sa muž naučil viesť ženu. A aby sa žena naučila nechať sa viesť. Ak sa to naučia, potom budú schopní zatancovať akýkoľvek tanečný štýl.

Kedy vás tanec očaril?
Bola som ešte dieťa, asi tak sedem-osemročné. V televízii som pozerala seriál o baletke. Vtedy som si zamilovala tanec. Hľadali sme možnosti v Komárne a jeho okolí, kde by som sa mohla rozvíjať. Bola som asi tretiačka, keď moji rodičia na plese natočili otvárací tanec Katky Štumpfovej. Po pozretí videa mi bolo zrejmé, že mojím svetom bude spoločenský tanec. Od Katky Stumpfovej sme dostali odporúčanie na výuku tanca v Komárne a tak som sa dostala do mestského kultúrneho strediska k Petrovi Hajdúšikovi a Monike Kopják. Odtiaľ viedli moje kroky do Nových Zámkov k manželom Kellerovcom. Ako stredoškoláčka som sa stala členkou Interklubu Madit Bratislava. Vtedy ešte fungoval pod vedením majstra Milana Štiavnického, ktorého nasledoval Eduard Slimák. Tu som prišla na správnu chuť štandardných tancov. Štyri roky som súťažne tancovala v Bratislave.

Súťažný tanec ste aj vyučovali?
Tancovala som v najvyšších kategóriách latinské tance a štandard. Na iné mi čas nezostal. Zaoberala som sa s deťmi, ale nemyslela som na výuku. Neskôr to priniesol sám život. V Bratislave som pomáhala učiteľom, ale nie to bolo ťažiskom mojich dní. Tancovala som a chodila svetom. Bola som v Nemecku, v Taliansku, ba dokonca aj v Rusku. Mojím životom bol tanec, súťaže a vystúpenia. Po skončení strednej školy malo dôjsť k zmene tanečeného partnera, ale to som nepočkala, odišla som. Nemala som veľmi rada Bratislavu. Prebudili sa vo mne aj herecké ambície. Zúčastňovala som sa recitačných súťaží, páčilo sa mi divadlo, tak som si myslela, že skúsim štastie v Budapešti.

Podarilo sa?
Prijali ma na dve miesta. Do divadelnej školy Gór Nagy Márie a do štúdia Pesti Magyar Színház. Rozhodla som sa pre prvé. Vďaka tejto škole som sa dostala do Egeru. Táto bola moja prvá práca v divadle. Bola som asistentkou choreografa a v diele Deja Vu som v živote prvýkrát stála na javisku. Celé predstavenie bolo ako keby starovekým (rituálnym) tancom. Režisérom bol Szabó Máté. Prezentovala sa história Maďarska od roku 1914 po dnešok, a to hudbou, tancom, pohybom. Javiskové formácie boli dielom Tamása Gyöngyösiho. Učil v divadelnej škole GNM a za asistentku si ma zvolil, lebo poznal moju tanečnú minulosť. Spoločenské tance choreografoval Cortés Sebastian. Bola som ich asistentkou a pomáhala som hercom s tanečnými prípravami. Tri mesiace pred divadelnými skúškami som s nimi aktívne trénovala. Divadelnú školu som neukončila.

Oslovili Vás z Jókaiho divadla v Komárne?
Áno. Moja prvá práca v diele Menyhérta Lengyela Bitka pri Waterloo. Režisér András Schlanger ma osadil do úlohy asistentky Ingrid Stafenlied, ktorú hrala Éva Bandor. Potom nasledovalo Chicago v máji roku 2006. Režisérom bol Szabó Máté a choregrafkou Bodor Johanna. Na jej požiadanie som sa stala jej asistentkou a osadili ma do úlohy Pokolbéli Kitty. V hre Pán doktor a v ľudovej hre Víno som bola opätovne asistentkou Bodor Johanny. Mojou srdcovou záležitosťou sa však stala Čardášová kráľovná v réžii Attila Keresztes. Bola som ceremoniálnym majtsrom, ktorého do diela vpísal režisér. Choreografom bol Attila Kozma. Aktívne sa  podieľať na tvorbe predstavenia a stelesniť tento charakter bolo pre mňa tým najväčším potešením. To bola moja posledná práca v Jókaiho divadle.

Ako sa Vám podarilo získať dôveru Bodor Johanny?
Ani neviem. Prvýkrát sme sa stretli v Egri, ale pracovať sme spolu nepracovali. Táto dôvera a všetko to, čo som sa od nej naučila, ma doteraz sprevádzajú životom. Veľmi si ju cením. Tým, že ma oslovila na začiatku skúšok Chicaga, položila základy mojich učiteľských a choreografických aktivít.

Potom ste zmizli
Na jednom z predstavení Čardášovej kráľovny sa mi pretrhlo väzivo v kolene. Najprv iba čiastočne, chodila som na rehabilitáciu. Na jednom ďaľšom predstavení v dôsledku silnejšieho dupnutia sa úplne pretrhlo. Samozrejme som dohrala predstavenie do konca, a potom ešte niekoľko ďaľších. Rok som čakala s operáciou, ktorá ma predsa neobišla.

Vzdali ste sa vysnívanej hereckej kariéry?
Po premiére Čardášovej kráľovnej som sa na umeleckých unerzitách v Bratislave  aj v Budapešti dostala do tretieho výberového kola. Na oboch miestach som na konci vypadla. Dva roky som pracovala na sebe, chodila som na spev, tancovala som, veď som už stála tesne pred bránou, tentokrát sa to musí podariť – som si hovorila neustále. Ale predsa sa tak nestalo. Život ma vrátil k tancu a k výuke tanca. V čase operácie kolena som už pracovala v Umeleckej škole v Komárne. S operovaným kolenom som najprv vypracovala choreografie, ktoré sa neskôr natrénovali. Potom som sa rozhodla odsťahovať sa do Budapešti. Hnala ma túžba byť čo najbližie k divadlu a tancu. Vyhľadala som Andreu Keleti s prosbou, aby ma pripravili na prijímacie skúšky na vysokú umeleckú školu, odbor choreografia alebo moderný spoločenský tanec. Prijali ma na odbor choreografia, ale žiaľ tento odbor ten rok neotvorili. Na požiadanie Andrey Keleti som pracovala v ich tanečnej škole. Tu som počas dvoch rokov mohla v učení  tanca naplno rozvinúť. Vlani v septembri sa mi narodila dcéra Zoé. Prišli sme domov do Komárna.

Vo všetkých svojich tancoch sa chcete zviditeľniť?
Chcela by som odovzdať svoj vlastný štýl. Skúsenosti, ktoré som získala v Bratislave, neskôr v divadle, a potom v škole Andrei Keleti.

(János Bárány) zdroj: www.sziakomarom.sk